Vždy, keď rozprával o svojej krajine, so zatajeným dychom sme počúvali. Veď pre našinca je určite zaujímavá predstava života v oáze, keď za mestom máte púšť. Nikdy som si nevedel dosť dobre predstaviť, ako to tam „u nich“ vyzerá. Vždy nás ubezpečoval, že tak ako tu. Že jeho mesto je oveľa väčšie ako Bratislava, že vo vybavenosti v ničom nezaostávajú, že... Ale i tak ho každý skúšal otázkami, či majú elektrinu...
Nevedel pochopiť, keď sme sa sťažovali, ako to máme z domu do Bratislavy ďaleko. 200 km, 300 km.. Keď počet kilometrov spomenul Michalovčan, akože sme sa tvárili prekvapene a zhíkli sme... On sedel po tichu za stolom, ako vždy študoval angličtinu a smutne poznamenal, že sme smiešni... on rátal vzdialenosť na tisíce kilometrov.
Bol by dal čokoľvek, aby mohol znovu na chvíľu nakuknúť domov. Svoju mamu spomínal často, nevidel ju viac ako 3 roky... Za posledných 9 rokov, čo je u nás, strávil doma čas rátajúci sa na týždne. Veľmi chcel domov, ale peniaze na to nemal. Ale dokázal si našetriť a pred pár dňami odcestoval. Tešil sa, veď o domove za tie posledné roky iba počúval od kamarátov, čo si tú cestu dovoliť mohli.
Teraz o ňom neviem nič. Mal by som sa správať ako chlap a hodiť to za hlavu... ale bojím sa o neho. Z médií sa nedozviem, čo sa stalo. Nedozviem sa, či sa vôbec niečo stalo... a všetci vieme, že neistota v živote človeka je jeden z najbolestnejších pocitov vôbec. Verím, že sa mu nič nestalo a verím, že sa vráti naspäť k nám. Ale správy o pripravovanej mobilizácií, o príprave zoznamu mužov vekovo schopných vykonať službu v armáde... človeku pri tom prebehne všeličo mysľou.
Nech už je späť a nech sa na neho môžeme znova nahnevať, keď bude fajčiť na izbe. Nech môžeme zase preberať témy pri pivku. Nech nás vytáča, keď si ráno zapne televízor a pobudí nás. Nech sa nám slinky zbiehajú, keď nám opäť uvarí večeru... a hlavne... nech ostanú ľudia ľuďmi a nech sa každý správa k človeku ako k človeku. Nech konečne prestanú vo svete situácie podobné tej uzbeckej. Nech môžu ľudia v pokoji vycestovať a v pokoji sa vrátiť naspäť. A nech... ale, to by som už asi chcel priveľa, však? Tak nech sa nám len vráti Ulughbek.