Roman Makara
A B C ...
Anulujem absurdné anonymné argumenty, akceptujem adresné analýzy,
Človek snažiaci sa byť človekom... Zoznam autorových rubrík: Čo ma potešilo, Čo ma (tak troška) vytočilo, Zamyslenie, Príspevok do literárneho okien, Fotografie, Kira - živé zlato, Všimol som si..., Súkromné, Nezaradené
Kolektív je unikátne spoločenstvo perfektných ľudí. Počet kolektívnych členov nie je stály, mení sa v závislosti od rôznych spoločenských, medziľudských, čisto osobných alebo všeľudských okolností. Niekedy tuším aj v závislosti od ročného obdobia. Členovia môžu medzi sebou takmer všetko, samozrejme v rámci slušnosti a dobrých mravov. Tento rámec sa prekračuje iba výnimočne, v duchu hesla „výnimka potvrdzuje pravidlo“. Kolektív sa môže na seba spoľahnúť. Jeho atómy si navzájom dôverujú. Ak vedia ako, tak si pomáhajú. Vedia ochotne počúvať a ochotne aj rozprávať. Tento kolektív nie je vysnívaný. Existuje už takmer desať rokov.
Článkov o MHD sa vyskytlo už určite veľa. A možno sa písalo už aj o probléme, ktorý som si všimol ja. Ale je to vec, o ktorej predsa len napísať chcem, keďže posledný „prípad“ som si všimol aj dnes ráno počas cesty do práce. A preto dúfam, že aj vodiči MHD čítajú články na blogoch. Alebo poprosím Vás ostatných, aby ste vodičom, ktorých poznáte, o tomto „probléme“ povedali...
Leto je často obdobím, kedy sa rôzne médiá snažia upútať pozornosť svojich čitateľov hrami... veľká letná hra, vystrihujte kupóny, stierajte žreby, súťažte... Veľmi dlhé obdobie nešlo v týchto hrách o nič iné, iba o mechanickú prácu (kupóny) alebo o šťastie (stierací žreb). Preto zrejme skrsol v múdrych hlavách nápad zapojiť ľudí do súťaženia tým, že niečo dokážu. Tieto múdre hlavy sa našli v denníku SME a ja som bol týmto nápadom naozaj veľmi nadšený. Teraz som však znechutený a prekvapuje ma, že ľudia sa do niečoho podobného vôbec ešte zapájajú.
No áno. Tento článok je o mieste, kam aj králi chodievajú pešo. V čase, keď sa Slovensko snaží odkrývať svoje krásy pred zahraničnými turistami a láka ich všemožnými spôsobmi, som si spravil vlastný cestovateľský miniprieskum a Vy už tušíte, čo som si všimol...
Je z Uzbekistanu. Je to super človek, študent, žije u nás už takmer 9 rokov, snaží sa dokončiť školu. Troška pije, troška fajčí a krásne rozpráva po slovensky. Má svoje muchy, ale kto nie? Na cestu domov nemal peniaze, preto nenavštívil rodinu už niekoľko rokov, aj keď každé prázdniny chcel. Peniaze si konečne našetril, kúpil letenku a vybral sa domov... Keď pred niekoľkými dňami odchádzal, tešil som sa ním. Veď toľko sníval, že sa aspoň na pár dní pozrie domov. Potom som si večer pustil televíziu a zistil som, že v Uzbekistane v deň jeho odchodu zahynulo 745 ľudí.
Starostlivosť o zákazníka nepozná hranice. Istý slovenský mobilný operátor preto ponúka svojim paušálovým zákazníkom časopis My. Vždy sa teším, keď mi ho teta poštárka prinesie a so záujmom v ňom listujem nepretržite aspoň 60 sekúnd. Dnes mi bolo doručené „aktuálne“ číslo 2. Chvíľu som nechápavo krútil hlavou, potom sa nad tým všetkým zasmial a hodíl ho do koša. A napísal som tento článok.
Raz ročne k nám prichádzajú Vianoce. Raz ročne k nám prichádza Veľká noc. Každé z týchto období roka má svoje neopakovateľné čaro, kvôli ktorému sa naň ľudia tešia. Raz ročne k nám prichádzajú aj Majstrovstvá sveta. I toto obdobie roka má svoje čaro a zvláštnu atmosféru. Teším sa na to.
Čas. Vraj je najlepším liečiteľom a dokáže zahojiť všetky rany. Má však aj inú stránku. Ako plynie, ľudia začínajú byť čím ďalej tým viac ľahostajní voči smrti. Smrti iných ľudí. Smrti, ktorá sa dennodenne usádza na stránkach novín a smeje sa na nás z obrazovky. Zvykli sme si, že v Iraku sa zomiera.
Raz som dostal mailom od jednej osôbky otázku, čo pre mňa znamená krása (vtedy som iba začínal tušiť, že to bude tá najdôležitejšia osôbka v mojom živote). Dlho som nad tým uvažoval a nakoniec som jej odpísal toto:
Všetci triafajú do čierneho témou jarnou. Každému sa páči. Konečne je tu, zaleje nás slnko, je nám dovolené to, čo dlho nebolo... Kochať sa zeleňou, hoci nie vždy zelenou, behať len tak v tričku, počúvať spev vtáčí z kríčku, usmievať sa na slniečko, dýchať vôňu len tak... ľahko.
Niektorých z Vás vraj pohľad na moju "slečnu" potešil. A keďže rád teším ľudí... tu ju máte. V diskusii som si našiel odkaz, že článok (i keď toto je iba foto) splní vtedy účel, ak sa páči aspoň jednému človeku. Tak dúfam, že aspoň jedného som práve našiel.
Pokojné piatkové popoludnie, pekné počasie. Plavovlasý predavač počestne prevádzkuje pohostinstvo, pritom podriemkava, podnikanie predsa počká. Práca plynie pomaly. Približne po pol piatej poobede prichádza pred predavačov pult pán Peter, polohluchý plešivý pánko pod papučou, predtým profesor paleontológie. Pán Peter, poriadne podgurážený, prísne pozrie a povie:
Vopred sa všetkým ospravedlňujem, že zapĺňam tento priestor tuctovou témou akou je reality show. Preto všetci, čo už máte plné zuby tejto témy, ignorujte tento článok. Len som si chcel vyliať dušičku. Tento víkend som totiž „konečne“ videl zatracovanú, ospevovanú, nenávidenú, sledovanú, ... šou. Bol som zvedavý, či budem znechutený ako ostatní, alebo nadšený ako tí ostatní ostatní.
Človek by si myslel, že taký návod je tu nato, aby nám pomohol niečo vyriešiť. No nie? Vezmem návod, postupujem presne bod za bodom a nič neočakávané sa nemôže stať, však? Hlúposť.
Kto má rád psov, nech si klikne. Niežeby sa musel práve tento páčiť každému, ale prečo nie?
Ospravedlňujem sa za chaos s predchádzajúcou fotkou... Pevne dúfam, že teraz už to bude ou kej. Nie je to žiadny "umelecký pokus", iba niečo, čo mám rád.
Potešila ma možnosť ukázať svetu môj skromný fotografický výtvor. Prosím, buďte ku mne zhovievaví. Alebo.. pokojne kritizujte... mne sa aj tak páči. :-)