reklama

„kolektív“

Kolektív je unikátne spoločenstvo perfektných ľudí. Počet kolektívnych členov nie je stály, mení sa v závislosti od rôznych spoločenských, medziľudských, čisto osobných alebo všeľudských okolností. Niekedy tuším aj v závislosti od ročného obdobia. Členovia môžu medzi sebou takmer všetko, samozrejme v rámci slušnosti a dobrých mravov. Tento rámec sa prekračuje iba výnimočne, v duchu hesla „výnimka potvrdzuje pravidlo“. Kolektív sa môže na seba spoľahnúť. Jeho atómy si navzájom dôverujú. Ak vedia ako, tak si pomáhajú. Vedia ochotne počúvať a ochotne aj rozprávať. Tento kolektív nie je vysnívaný. Existuje už takmer desať rokov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

 

Celý náš „kolektív“ vznikol akosi sám od seba, spontánne. Ako zhluk častíc, čo sa priťahujú. Preto v skutočnosti ani neviem stanoviť dátum jeho zrodu. Žiadny veľký tresk sa nekonal, všetko tvoril čas a my sme mu občas pomáhali. Bolo to ešte na strednej škole, kde sme akosi vytušili, že máme k sebe bližšie ako k ostatným. Nie sme jedného názoru ani jednej povahy. Nie sme z jednej dediny ani z jedného mesta. A predsa sme z jedného cesta.

 

Za svoj kolektívny názov „kolektív“ vďačíme neprekonateľnému Stanovi Štepkovi, ktorý toto označenie pre nás objavil. Aj samotný názov sme začali používať akosi neplánovane a ani netuším kedy. Ale pamätám sa presne na Štepkove slová z nemenovanej hry, vyjadrujúce vzťah dvoch ľudí: „to staččí, ked natáhne ruku, a já viém, čo to znamená – podaj mi klúč trinástku. A občas mi aj hovorí – ti kolektív“. Pochopiť druhého aj bez slov – ako v našom kolektíve. Ako keď som Martinovi blahoželal k narodeninám a stačilo, aby som mu stisol ruku...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 

Stretávame sa nepravidelne so železnou pravidelnosťou. Nám to totiž vychádza tak, že meniny aj narodeniny má každý z nás každoročne. A to pri počte kolektívnych členov cca 6 – 9 je relatívne často, aj keď ono to v skutočnosti tak často nie je.

 

Za tie roky sme toho spolu prežili naozaj veľmi veľa. Na negatíva, hádky, nezhody... na tie si nespomínam. Nie som si teraz istý, či je to vďaka príjemnej schopnosti ľudskej pamäte vymazávať nepríjemné spomienky a z minulosti si uchovávať hlavne tie pekné chvíle, či vďaka tomu, že veľké nezhody naozaj nenastali... Hoci prezerám všetky záložky mojej pamäte, nepríjemnosti nenachádzam. Vecí úsmevných je množstvo. Čarovné slová podchod, Zelená voda a „spravíme rojnicu“, Zornička, biliardové piatky, zvolanie z posledných síl: „kde mám brošňu?“, opis dopravnej nehody: „na chodník som vybehél a značku odtrhél“, šokujúce konštatovanie „priviezli rajčiny“ a mnohé ďalšie už navždy ostanú v našej pamäti a vždy budú vyvolávať úsmev na našich tvárach. Ako na tej mojej, keď toto píšem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Je skoro neskutočné, že náš kolektív prežil strednú školu, prežil naše vysoké školy a žije stále aj popri tom, že pracovné povinnosti nám zaberajú „trošku“ viac času, ako nám zaberali povinnosti študentské. Stane sa napríklad, že musíme na Katku čakať, pretože nám ešte zháňa v Číne originálne čínske paličky, ale napokon si termín kolektívneho zasadnutia pri vínku, pivku, či hoci len pri kofole nájdeme. Nie vždy prídu všetci, veľakrát som důtku za neúčasť dostal i ja. No o to je to príjemnejšie, keď sa stretneme všetci.

 

Postupne začleňujeme do kolektívu aj naše priateľky, resp. priateľov. Niektorým z nás sa to podarilo viackrát, preto náš počet zvykne kolísať. Niektorí zasa čakali, kým kolektívu predstavia tú, či toho, o ktorom si myslia, že je tá „pravá“ alebo „pravý“. Ak vám priateľku schváli kolektív, je to ako otcovské požehnanie. A ak neschváli, trošku to zamrzí, ale jeden druhého rešpektujeme. Neviem, či sa mám hroziť alebo tešiť predstave, ako popíjame kávičku (no áno kolektív, už aj ja, ale len keď musím...) a okolo nás pobehujú malé kolektívčatá, rozumej naše budúce ratolesti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Dokonca sme si vypestovali aj niekoľko tradícií. Pri každej oslave narodenín nesmie chýbať narodeninová karta, pohľadnica, či niečo podobné. Každý na nej potom zanechá svoj aktuálny literárny záchvat, Tomáš sa predstaví originálnym príhovorom (ktorý je originálnejší v závislosti od hladiny... no veď viete) a potom sa slávnostne odovzdáva originálny darček. Senátorská koruna, ktorú musí nešťastník celý večer nosiť na hlave, amorálne „prasátko“ – pokladnička – do ktorej musí obdarovanec v stanovenom termíne obehať ostatné stoly v „krčme“ a vyzbierať stanovený počet korún slovenských, inak platí celý účet sám, teplé ponožky, ktoré musí šťastlivec hneď pri stole vyskúšať a mnohé iné. Ten, čo raz dostala naša Ničobka, radšej nebudem konkretizovať, lebo za jeho zverejnenie by ma potom nabudúce kopala pod stolom viac ako obyčajne J.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Každý človek potrebuje mať okolo seba spriaznené duše. Iných „človekov“ v pravom zmysle tohto slova. S ktorými sa môžete zasmiať, s ktorými sa môžete porozprávať, s ktorými môžete mlčať. Za ktorými nejdete zo slušnosti a preto, že sa to tak má a patrí sa to, ale preto, že sa veľmi na nich tešíte. Ja takýchto ľudí mám. Tento článok nie je oslavnou ódou ani prehnanou pochvalou.

 

Tento článok má vyjadriť len jedno: ďakujem, že ste.

Roman Makara

Roman Makara

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu