Sedím za počítačom a tvárim sa, že nemám nič iné na práci. Niekde v kútiku duše ma škrie svedomie, že predsa len by som mal robiť niečo iné. Niečo užitočnejšie, niečo prospešnejšie, skrátka... niečo. Ale som na seba hrdý, lebo sa mi toto volanie svedomia úspešne darí potláčať. Zrazu som slepý a hluchý. Čaká ma štátnica. Už o dva dni. Utekaj sa učiť! No a zase.. bež niekde svedomie...
Aspoň plním múdre slová múdreho človeka. „Človek nikdy nie je vynachádzavejší, ako keď ide o to, aby oklamal sám seba a umlčal výčitky svedomia.“ Ďakujem pán Fénelon, asi ste mi otvorili myseľ, ale.. otvorená myseľ mi namôjveru nepomáha. Asi som naozaj momentálne najvynachádzavejší človek na svete. Zrazu sa mi zdá toľko vecí podstatných. Toľko vecí musím urobiť. Toľko vecí neznesie odklad. Musím sa dlhšie venovať psovi, musím si od prachu poutierať všetko, čo sa len dá, musím upratovať, umývať... dokonca som sa začal učiť základy html (uf, ale to je pre mňa španielska dedina), úspešne prepadávam blogománií, ... a desiatky, stovky ďalších vecí. Všetky zaujímavé... a všetky pre to, aby som si mohol povedať „ale veď teraz sa učiť nemôžem, o chvíľu určite budem“. A pri tom moje druhé ja už tajne dúfa, že dovtedy prídem na niečo iné, čo ma zaujme.
Nerozumiem tomu. Svet sa skladá z maličkostí, ktoré je potrebné si všímať. Ale prečo ma všetky zaujímajú práve vtedy, keď si ich všímať nemám? Asi v mojom momentálnom stave najvyššej vynachádzavosti nie som schopný prísť na dôvod, prečo počúvať svedomie. Tak počúvnem iného múdreho človeka: „kto niečo chce, musí chcieť aj prostriedky“ Pán Goethe, beriem si Vaše slová k srdcu, vypínam počítač, zapínam knihu. Chcem urobiť štátnicu, musím chcieť aj učenie.
Hmm... ale... nešlo by to iba tou túžbou po úspešnej skúške? Nestačí len „chcieť“? „Keď človek niečo chce, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol.“ Uf, pán Coelho, ešte že Vás mám. Vyhrala moja vynachádzavosť.
PS.: 10.3. na mňa myslite a blognite mi trochu pozitívnej energie... prosím.
